Rumunským a srbským Banátom 2018

Pôvodne plánovanú cestu po Balkáne (Srbsko, Kosovo, Macedonia, Albánsko, Č. Hora, B a H, Chorvatsko) "zrušilo" búrkové počasie v tejto oblasti, záplavy, zosuvy pôdy a krupobitie- následne vysoké horúčavy neskôr (koniec júna, júl) a záhrada týždeň bez "obsluhy". Po krátkom váhaní prišlo na rad opäť Rumunsko – tentoraz Banát a časť okolo Dunaja. Banát je oblasť na juhozápade Rumunska – krajina okolo a nad Dunajom s dedinami českých osídlencov – teraz už iba starších, ktorí sú zvyknutí na sebestačnosť a tvrdú drinu v krajine kde líšky dávajú dobrú noc. Žijú aj vďaka českým turistom, platná mena je česká koruna, reč staročeština, ludia milí, úprimní a aj z toho mála čo majú, krajanov pohostia a ponúknu nocľah – akoby sa tu zastavil čas!

Bicykel prešiel dôkladnou prehliadkou a prípravou na náročnú cestu, výstroj (elektronika, peniaze, potreby na stanovanie a stravovanie) uložený do brašen na jednokol. vozíku a nosiči. V nedeľu 1.7. ráno idem na vlak do Topoľčian, ktorý ma dopraví až do Komárna – teda na slovensko-maďarské hranice.

O pol jednej štartujem pred pred žel stanicou na dvojtýždňovú cestu za dobrodružstvom. Maďarskom prechádzam po dvoch nociach pod stanom (prvý u Sárosd v lesíku, druhý v Zsana u majetkov) a tretí deň je tu prechod do Rumunska – Kiszombor/Cenad.

Prvé kilometre po Rumunsku sa nelíšia od Maďarska – nekonečná rovina, ktorá cyklistu ubíja, pretože vidno aj kilometer dopredu a cesta ako by pribúdala. Blíži sa večer a zameriavam sa na hľadanie vhodného miesta na noc – najlepšie "pod strechou". Za dedinkou Lovrin je kúsok od hl.cesty opustený domček čakárne u koľají. Zamierim k nemu na prieskum – koľaje vyzerajú nepoužívané, vnútri relatívne čisto – jediný "nedostatok" je vzdialený obývaný dom s šantiacimi cigánčencami. Počkám keď sa stratia a šup dnu. Postavím stan proti komárom, varím výživnú polievku a po kúpeli zaznie rachot prichádzajúceho vlaku – po jeho odjazde trúbenie druhého. Som v strede dvoch tratí – po vzdialenejšej jazdí vlak častejšie, ale v noci bol pokoj.

Po ránu u Biledu stojím pred dilemou – obísť Temešvár a pridať niekoľko km navyše, či risknúť prejazd velkomestom- vyhráva prejazd. Ponáram sa do premávky mesta s množstvom ulíc, semaforov, trúbením rútiacich sa aut všetkých druhov a typov, ale prejazd sa darí bez problémov – po hodinke mám obávané veľkomesto za chrbtom. Nasleduje odbočka na menej rušnú cestu nižšej triedy(ale kvalitného povrchu). Konečne krajina podobná našej – začína sa vlniť a objavujú sa aj lesíky. Cesta ubieha bez akýchkoľvek zaujímavostí prírodného či stavebného charakteru- iba za občasných zastávok na oddych, osvieženie a doplnenie kalorií až do Berzovie. Pomaly sa blíži večer a je čas nájsť "spací plac". Ako na zavolanie stojí u málo frekventovanej cesty otvorená vrátnica bývalých majetkov na konci dediny- nič lepšie ďalej nebude.Sotva sa "usalaším", prichádza od ruin stajní kamion a o chvíľu za ním os. auto. Vodič ma zbadá a tak sa pýtam na možnosť nocovania – "no problem" je odpoveď.

Vstávam skoro- o šiestej som na ceste a po prejazde Boscy nasleduje 6 km 8%-ného stúpania v pohorí Munti Dognecei – brány do Banátu. Tu sú české dedinky (Garnic, Orsova, Šumica, Jablanica – od Dunaja Bígr Eibenthal, Rovensko a Sv.Helena). Nasleduje zjazd do Resity(krátka pauza na doplnenie kalorií), stúpanie z Carasovi(8 km/10%), klesanie do Aniny, prejazd pohoria Munti Semenicului (30km pustiny, z toho 12 km/8% hore) a zjazd do Bozovici, kam prichádzam po piatej – pekné ubytovanie, dobrá večera a kúpeľ+holenie absolvujem pod strechou penzionu (noc-100leu). Oddýchnutý a vynovený, jasné ráno bez mrakov – to je základ pekného dňa a predpoklad pohody. Cesta je celkom dobrého povrchu, vietor absentuje a tak ani nezbadám za Prigorom neznačenú odbočku smer Putna, Šumica. Keď to zjistím, je neskoro sa vracať – odbočím až na označenej ceste smer Šumica. Je to škoda, v Putne je sústava funkčných mlynov, kláštor a cesta pokračuje do Šumice. Teraz stúpam 8km/10% zákrutami v miernom tieni až na hrebeň – odtiaľ je to do osady 200m klesanie. Je tu pár domov, detské ihrisko s modernými šmýkalami a preliezkami a navôkol ani noha. Po chvíli sa na obzore objavuje partia turistov s batohami na chrbtoch – česká mládež, ako ináč! Dávame sa do reči, keď z jednoho domu vystrčí hlavu zvedavý ujko – pýtame sa na magazin. Zavedie nás k nedalekému domu, búchaním privolá majiteľku a ideme do provizórneho obchodu v komore. Je ale zásobený dobre pivom, keksami, napolitánkami, konzervami ap. nezbytným tovarom. V dnešnej horúčave (36°C) ide "k duhu" pivko – vylupneme každý po dve! Mládež chce pokračovať do Baile Herculane a potom do Sv. Heleny, odkiaľ odchádzajú v nedeľu (je piatok) autobusom domov. Pýtajú sa "predavačky" na možnosť odvozu či dopravy týmto smerom. Ja sa lúčim- tento problém nemám- a užívam si zjazd až na križovatku. Baile Herculane som už raz navštívil  navyše zamýšľané miesto na noc je uzavreté a využívané ako garáže – tak klesám až do Orsovy, lázenského mesta na Dunaji. U prvého bistra stop, z popíjajúcich "štamgastov" dolujem info na možnosť ubytovania(penzion, hostel, súkromie ap.). Slušne vyzerajúci pán núka noc v neďalekom rodičovskom dome- plácneme si a uzavrieme "zmluvu" jedným oroseným. Je už po piatej a miesto pre stan je v najbližšom okolí nájsť problém, preto som rád a za ubytovanie aj riadne platím- spokojnosť je na oboch stranách! Dom je vzdialený asi 100 m od hl. cesty- teda v noci bude pokoj. K dispozícii mám kúpeľňu s WC spolu s večerou- teda prepych!

Po pokojnej noci a rannom rituály(hygiena, raňajky a balenie) som hotový do siedmej, ale vonku začalo pršať- domáci ponúka rannú kávu. Konečne prestalo a mraky sa trhajú- ďakujem za všetko, lúčim sa a odchádzam. Za mestečkom sa cesta odkláňa od rieky, aby prešla cez skalný výbežok a teda sa zohrievam v 8%-nom stúpaní. Na jeho vrchole stopuje jeden z turistov zo Šumice- ostatní ostali v B.Herculane- autá do Sv.Heleny. Veľká premávka tu nie je- lúčime sa a v klesaní k Dunaju regenerujem stratenú energiu. Cesta popri rieke je typicky rumunská- kus nového povrchu strieda starý a ešte starší, zaplátaný- teda rýchlosť nič moc. Ďalší výbežok s podobným stúpaním nasleduje za dedinkou Dubova- potom už iba pri rieke. Z vody trčia dve veže zatopenej pevnosti Tri Kule a hlava Decebala (vytesaná v skalnom brale) na rumunskej strane, časť pevnosti Golubac na srbskej. V Moldova Veche som o piatej po 110km stojím na občerstvenie v bistre- dostávam radu na nedaleký penzion. Je necelý kilometer od hlavnej, ale do riadneho stúpania. Keď sa pýtam na možnosť prenocovania, mám smolu –OBSADENÉ. Vedúci ale súhlasí s postavením stanu v zadnej časti, čiastočne pod strechou a použitím reštaurácie a WC bez platenia. Po výdatnej večeri a hygiene zaspávam.

Štart po raňajkách o ôsmej do zamračeného dňa nie je nič moc, ale snáď sa to utrasie. Po siedmich km je tu Pojejena a s ňou dilema- pokračovať okolo rieky po rovine(ale ktovie akej ceste), či o 30km kratšej (ale 8 km/10%) ceste cez hory. Vyberám si kratšiu časť a modlím sa, aby v stúpaní nezačalo pršať- nie je sa kam skryť. Na parkovisku pred stúpaním sa posilujem, keď pri mne zastavuje slovenský motorkár a "dávame reč". Po chvíli sa na pamiatku odfotíme, dostáva moju vizitku a "ideme na to"! Pán Boh stál pri mne – po hodinke som na vrchole, mraky sa trhajú a začína náročné 12km klesanie. Pred odbočkou k srbskému prechodu stretávam prvého cykloturistu. Je o niečo mladší, Nemec, a vydal sa opačne – do Rumunska. Je na cestách dlho, prešiel Kavkaz, Indiu, Pákistán a z Rumunska má namierené do Turecka. Želáme si zdravie, cestu bez nehôd a ideme každý svojím smerom. V Bielej Crkvi za prechodom mením na trhu leu za dináre, dávam jedno orosené Nikšicko a "upaľujem" po peknej ceste bez stúpania na Vršac. Tu – ako na zavolanie – pred mestom stojí policajný voz a dvaja policajti kontrolujú autá. Pýtam sa na možnosť prenocovania (motel, penzion, hostel ap). Pretože už končia, mám ísť za nimi – po kilometri stojíme u sádzkovej kancelárie, jeden niekam telefonuje a dobrá správa – o desať minút sa dostaví majiteľ hostelu a odvedie ma na miesto ubytovania. Zatiaľ ideme dnu, dostávam na občerstvenie Colu, keď začína pršať. V určenom čase prichádza majiteľ a idem za jeho autom do centra asi kilometer. Izba je dvojlôžková, WC, sprcha, varič, televízor – ako v hoteli, iba že je v podkroví a bicykel so všetkým musím vyniesť do 1. patra za uzamykateľné dvere schodiska. Platím 10€/os/noc, nasleduje dohovor na zabezpečení pri rannom odchode a môžem zo seba zmyť celodenný pot, vyprať si, uvariť večeru a natiahnuť sa!

V noci hrmelo a sem tam aj mrholilo, ale ráno je iba pod mrakom a teplo – darí sa vyraziť pred siedmou. Severná časť Srbska je rovinatá ako maďarská pusta, tak kilometre naskakujú a cesta ubieha. Plandište, Boka, Sečanj a Lazarevo sú malé mestečká, umiestené akorát ako občerstvovacie stanice – poctivo dodržujem pitný režim a okolo obeda si dávam sýtu čorbu (hustú polievku v dostatočnom množstve- 1 porcia/0,5 litra plus pečivo za stejnú cenu ako u nás 0,2 litra vývaru). Pred piatou hodinou je tu Zrenjanin a pretože začína opäť poprchávať, pýtam sa na možnosti ubytovania. Jediná možnosť je hotel Vojvodina v centru. Ide o honosnú vysokú a modernú novostavbu – tuším problémy. Na recepcii dve študentky na dotaz prenocovania prikyvujú, cena je 80€, platiť sa dá kartou. Problém je však s bicyklom- neni miesto vnútri, treba ho nechať na parkovisku vonku, čo odmietam. Iný návrh nedávajú, končím teda debatu a idem preč – kšeft mať nebudú! Zatiaľ prestalo pršať a jasní sa – vydávam sa na prejazd mestom a nocovanie za ním. O desať minút je za mnou, ale po oboch stranách cesty sú polia kukurice a pokosenej raže. Zrazu sa po ľavej strane objavuje v diaľke ostrovček zelených stromov a v ňom sa červená strecha novostavby. O chvíľu stojím pri nej- je opustená, otvorená- teda vhodná. Idem na prieskum po pokosenej roli – vchod je na odvrátenej strane, dnu dve miestnosti a neporiadok. Po menšej námahe som aj s bikom dnu- robím miesto pre stan, bike a príves, nasleduje každovečerný rituál a pred ôsmou som v "polohe vodorovnej"– nesýtený, vykúpaný, chránený pred komármi a spokojený, že som ušetril 80€...

Nový deň začína ustupujúcimi mrakmi a vychádzajúcim slnkom prvé metre miznú pod kolesami krátko po šiestej a zakončí ho posledná noc v Srbsku – dúfam že nie daždivá. Melenci, Kumane, Bečej, Miloševo a Bačka Topola- to sú miesta oddychu a načerpania kalórií- Za Bačka Topola je rekreačná zóna s jazerom a všetkým vybavením. Obed som mal v Bečeji, tu si dávam iba jedno čapované. Nasleduje St. Žednik a bistro u cesty- naberám vodu na večernú hygienu a pýtam sa na vhodné prenocovanie. Ochotná majitelka informuje o pár km vzdialenej zavretej a nefunkčnej reštaurácii ako a výhodnom mieste na noc – je kúsok od málo frekventovanej silnice a iste vzadu nájdem, čo potrebujem. Poďakujem, dám si jedno pred večerou a pomaly odchádzam. Ponáhľať sa netreba, je po piatej a predo mnou rovina. Po príchode je tu ozaj ideálne miesto, ale kúsok bokom stojí dom a pred ním sberá slivky žena, ktorá sa pozerá čo idem stvárať – nedá sa nič robiť, idem si pýtať dovolenie. Na moju angličtinu, ktorej nerozumie, volá na dvor manžela. Keď mu poviem, že by som tu vedľa chcel prespať pod strechu v stane, odmieta a pozýva ma pod voľný prístrešok s možnosťou osprchovania a použitia WC v dome. S vďakou prijímam, staviam stan pod strechou – nasleduje sprcha a varenie večere. Hospodár pozýva na kávu, čo s poďakovaním odmietam (pre nespavosť) – ide si teda po svojej robote a ja idem "do ríše snov".

Za pekného počasia (po nezbytnej rannej káve od domácich) balím, lúčim sa a vydávame sa na cestu- hospodár do roboty a ja k prechodu. O chvíľu je tu Subotica- posledné väčšie srbské mesto- jeho bezproblémový prejazd a hraničný prechod Kelebija/Tompa. Lúčim sa v duchu s milými a príjemnými ľuďmi, peknou krajinou a v srdci si odnášam kopu zážitkov. Na maďarskej strane mením dináre na vyše 10000 forintov a prvé kilometre po rovine ubiehajú za hukotu množstva kamiónov a osobákov. V Kiskunhalas sa pripájam na trasu, ktorou som prišiel- cesta ubieha za hustej premávky, častých prestávok na odpočinok a občerstvenie. Pred piatou prekračujem Dunaj, nasleduje Dunafoldvár a za ním premávka riedne. Pred odbočkou na Mezófalvu je u cesty bistro- jedno točené by bodlo! Je ale zatvorené- nechávam si zájsť chuť a nenápadne "vhupnem" do opustenej stavby pri ceste ideálne miesto na noc. Vytrepem bicykel s vozíkom na prvé poschodie, zabývam sa a pred ôsmou usínam – zajtra ma čaká posledná noc v Maďarsku. Mohol by som prísť až do Komárna, ale bolo by treba tam nocovať v hoteli a to nieje nutné.

Po ránu – za jasného neba a 18°C je jediný problém s prejazdom cez Székesfehérvár. Ten mám po polhodinke za chrbtom, nasleduje Mór, Kisbér a pred šiestou "stanujem" u dedinky Csép v lesíku asi 100 m od cesty. Posledný večerný "rituál" mám za sebou a po ôsmej sa do spevu vtákov miesi spokojné odfukovanie.
Dnešných necelých 30 km po hroznej – deravej a hrbolatej- silnici zvládam rýchlo a pred ôsmou stojím na žel. stanici v Komárne – práve som nastúpil do rýchliku na N.Zámky. Tu som desať minút po ôsmej – v reštike si dávam polievku, hemendex a domáce pivko- potom idem k vlaku do Prievidze (9.20hod). Krátko po obede(12.17hod) som konečne doma.

Necelé dva týždne ubehli ako voda – prešiel a spoznal som ďalší kus novej oblasti, zoznámil sa s príjemnými obyvateľmi Rumunska a Srbska,zažil kopu nezabudnuteľných okamihov, "prečistil" si hlavu, oddýchol od bežných starostí, zvykol si postarať sa o seba a prežiť s tým málom, čo si veziem so sebou.

Sumár: 1357km/11 a pol dňa, 130€ (z toho 62€/3 nocľahy)