Rumunský Maramureš a kláštery

Nastal čas pozrieť si nové miesta a lokality – čas dovolenkový. Na tento rok pôvodne plánovaná návšteva Balkánu bola – pre narušenie pôvodného termínu odjazdu – odložená z dôvodu vysokých horúčav v neskoršom čase a nahradená cestou po kláštoroch a maľovaných drevených kostoloch rumunského Moldavska a Bukoviny.

Po nudnej a dlhej ceste vlakom (ktorá začala v Chynoranoch prvým problémom – výluka, náhrada autobus – ale vďaka ochote vodiča vyriešené) v Košiciach konečne nasadám na bicykel a hurá do neznáma!

Dva dni, strávené prejazdom cez maďarské roviny, sú preč a som na severe Rumunska. Kontrola dokladov, výmena hotovosti, za Satu Mare čaká na zdolanie pohorie Maramureš a prvý priesmyk – Huta 587 m. Počasie zatiaľ praje, v tieni lesa to rýchlo ubieha. Iba tak "na okraj" – v Rumunsku je (na rozdiel od iných štátov), či aspoň bol, prepracovaný systém značenia. Na kilometrovníkoch je hore uvedená vzdialenosť hlavného smeru (mesta) a pod ním v km najbližšie sídlo/dedina, teda vždy viete, kde práve ste. Bohužiaľ pri opravách ciest toto mizne a sporadicky sa objavuje vynovené.

Po nocľahu pod prístreškom pred Huta Certeze sa núka na prehliadku nový ženský kláštor v Moiseni. Je menší, pekne udržiavaný a nedaleko cesty. Prvý cvičný priesmyk Huta (587 m) a prestávka v Sapinte. Sapinta je dlhá dedinka s vyhláseným "Veselým cintorínom". Miestny umelec – maliar a rezbár S. I. Patras –na želanie príbuzných na drevené záhlavie vyrezal portrét či obraz zo života a príčiny skonu pochovaného, doplnený o veselú riekanku a pestro vymaľoval (napr. "I ten kto mal prachy, musel zomrieť", "Boh odpustí ti milý synak, že podrezal si svoju mať", ap). Teraz v robote pokračujú jeho dvaja žiaci. Okolie cintorína je preplnené stánkami s tradičnými vlnenými prikrývkami, vyšívanými blúzkami, remeselnými drevenými výrobkami a húfmi turistov. V opravenom kostole práve prebieha omša a tak mám možnosť vidieť aj miestne ženy v krojoch – pár foto a hybaj ďalej!!!

V Sighetu Marmatiel doprava, smer Berbesti (drev. kostol), Ocna Sugatag, kláštor Barsana a prekrásným údolím riečky Izy do Moisei. Túto dedinku postihol za vojny osud Balážov – bola vypálená maďarským vojskom a obyvatelia zastrelení. Teraz je tu kláštor, ku ktorému smeruje každý rok 15.8. procesie, oslavujúce Nanebovzatie panny Márie.

Prvá skúška kondície je po ránu Pasul Prislop (1416 m). Cesta sa opravuje, je prekopaná, samá diera, miznúce zvyšky asfaltu – dôsledok nadmernej premávky ťažkých kamiónov. Rýchlosť v stúpaní nepresahuje 8km/hod – konečne som hore. Voľakedy pokojné miesto je teraz hlavným centrom silničiarov – chata zatvorená, postavené robotnícke bunky, stojace silničné ozruty na jednej strane. Na druhej nový kláštor, z ktorého počuť rannú modlitbu. Krátka zastávka na miestnu špecialitu (vyprážaný koláč plnený ovčím syrom+ kôpor), jedno kalorické pivo, foto, pokec s partiou českých/slovenských motorkárov a už trielim dolu. Za prvou zákrutou je však po "trielení" – cesta je tej istej kvality ako hore a rýchlosť sa zvyšuje iba na 10-12km/hod – navyše treba brzdiť… Dnešný koniec v súkromí – v Ciocanesti – ma zachraňuje pred búrkou – takisto potrebujem preprať veci, oholiť sa, pripraviť na ďalší priesmyk a navyše cena 12€/noc je prijateľná.

Ako sa hovorí, tak aj je – ráno múdrejší večera. Po daždi, búrke i mrakoch ani vidu ani slychu, obloha vymetená a príjemných 20°C. Vynovený štartujem do nového dňa – po pár kilometroch sa cesta začína dvíhať k priesmyku Mestecanis (1096 m), jedna prestávka na občerstvenie a som hore. Neporušený povrch umožňuje vychutnať si parádny zjazd a mierne klesanie až pred odbočku ku kláštoru Voronet – takmer 40 km. Kláštor zanikol v r. 1786 a do dnešného dňa sa uchovala iba zvonica a drevený maľovaný kostol. Je kúsok od hlavného ťahu a plný miestnych i zahraničných turistov. Platím 5 leu vstupné, dostávam "sukňu" na zahalenie nôh a prehliadka "Sixtínskej kaplnky východu" začína. Maľby na severnej strane sú celkom zničené počasím (okrem obrazov Adama a Evy, narodenia prvého dieťaťa, objavu ohňa, vynálezu pluhu a písma. Zato južná strana je zachovaná (rodokmeň Krista, zástup filozofov, a scény zo života svätého Mikuláša a Jana). Múr a strop vstupu zdobí príklady mučeníctva a zázrakov. V kostole je hrobka pustovníka Danila a fresky Štefana, jeho ženy Márie a syna Bogdana, ako predvádzajú kláštor Kristu. Všetko zaznamenám a pokračujem údolím rieky Moldovy.

Po horúcom dni (38-40°C v tieni) sa ráno ochladí, stan balím mokrý ako po daždi – plán je večer skončiť skôr a vysušiť. O polhodinku slnko opäť naberá na sile – Boroaia, Vanatori Neamt, Targu Neamt a je tu odbočka ku kláštoru Neamt. Najskôr u cesty komplex s malovaným murovaným kostolom (na konci areálu kláštora popri seminári) a po chvíli samotný hlavný vchod do kláštora – najväčší mužský v Rumunsku, najstarší v Moldavsku (založený v 12. storočí) – hlavné stredisko miestnej pravoslávnej kultúry. Je opevnený, s tlačiarňou (čo mu dodalo na dôležitosti) a novým kostolom z r. 1497. Pred kláštorom stojí pavilón "Požehnania vody", odkiaľ si pútnici berú vodu na pomoc v liečbe chorôb. Návrat na hlavnú, napravo smer Leghin a mužské kláštory Secu a Sihastria by mali ukončiť deň. Prvý – Secu – je väčší a peknejší – pri jeho prehliadke začína pršať. Po vyjasnení naberám vodu a idem pohľadať vhodné miesto na noc – je po štvrtej a musím vysušiť mokrý stan. "Nocľaháreň" sa núka po kilometri – na lúke u riečky neďaleko cesty, pod lieskovým kríkom. Sotva je stan postavený a ja umytý, začína znova pršať. Zaliezam dnu a zatiaľ čo pripravujem vnútrajšok na noc, prestáva. Bohužiaľ, stan opäť ráno balím mokrý od rosy a včerajšieho dažďa.

Prehliadka kláštora Sihastria, návrat až do Targu Neamt a prejazd do ďalšej oblasti zaberá celý deň – po stovke km končím v obsadenom penzióne v Costisa (po dohovore s majiteľom pod stanom na konci lúčky zadarmo). Dám sa do poriadku, vysuším stan a nemusím variť večeru (aspoň spravím útratu). Bohužiaľ, so spánkom to veľmi ružové nebolo – hostia slávili až do polnoci a ráno po štvrtej bývam zasa hore ja…

Presun pokračuje aj nasledujúci deň – za silného protivetra a 40°C po obede sa viac ako 70km v kopcovitom teréne spraviť nedá. Noc trávim v prepychovom penzióne v Moinesti (12€/izba/noc), pretože ma čaká 40km stúpanie v neznámom terénu.

Jasné ráno a nebo bez mrakov je prísľubom pekného dňa. Po trinástich km klesania odbočka doprava, prejazd Darmanesti a začína stúpanie – najskôr mierne pomaly naberá prevýšenie, treba preradiť a "oprieť sa" do pedálov. Medzi stromami vľavo sa objavuje vysoká hrádza nádrže Polana Uzului. V tom okamihu aj končí asfalt a nastupuje hrboľatodieravá šotolina plná mlák po nedávnom daždi. Takáto "cesta" sleduje ľavú stranu priehrady, neustále stúpajúc a klesajúc, obchádza zárezy a rokliny, vzďaľuje a približuje sa k vode podľa terénu. Na konci už iba sleduje riečku Barzaúta, čo ju napája, proti toku. Tá po pár km mizne vľavo a zostávam iba ja, hora a niečo, po čom sa snažím ísť. Slnko pripaľuje – tu, v tieni stromov je však príjemný chládok. Za zákrutou ma prekvapuje úsek po ťažbe – po stranách kmene stromov a stredom blato a vodná hladina. Nedá sa nič robiť –sandále a ponožky dolu, oprieť sa do bicykla a pešo prekonať tento asi kilometrový "tankodrom". Po polhodinke je za mnou – iba môžem dúfať, že sa nebude opakovať! V malom jarku sa umývam, obúvam a pokračujem. Cesta sa opäť stáva cestou zjazdnou a hlavne bez mlák. Spoza zákruty znie hudba – čo mi už šibe? Za ňou krásna rovinka, lúka s potôčikom, u neho dve auta a skupinka mládeže na pikniku. Idem "na zvedy", popýtať sa na cestu a vzdialenosť do Sanmartin. Mládež je prekvapená tak ako ja – kde sa tu beriem a kam smerujem. Dvaja z nich vedia po anglicky, tak sa dohovárame- pozvanie "ku stolu", kalíštek vínka na privítanie poteší- info o ceste už menej. Povrch pokračuje v tej istej kvalite, do Sanmartin je to asi 25 km už iba mierne stúpanie a posledné 4km klesanie. Po polhodinke sa lúčime a opäť som sám. Prvá osada – Valea Uzului – je tu, pred ňou bol cintorín. Zastavujem na chvíľu a zhruba čistím bike i seba od blata. Práve keď končím, prichádza konský povoz a jeho osádka – dvaja mladí chalani – núkajú odvoz. Prečo nie, však si aspoň chvíľu "orazím". Nakladáme na voz môj vozík i bicykel a už to frčí – bohužiaľ som zabudol na fotoaparát "po ruke" a tak prichádzam o krásne a neopakovateľné zábery. Čo už – za "blbosť sa platí"!!! Ideme krásnou prírodou, pastvinami so stádam oviec, množstvom salaší i samotami. Po polhodinke sa objavuje pár domov a obchodík, kone tu automaticky zastavujú – asi pravidelná zastávka na trase. Dáme si po jednom fľaškovom – platím ako odmenu za odvoz ešte jedno a po kilometri sme na vrchole. Oni odbočujú, ja vykladám a s želaním "Drum bun" sa lúčime. Po dvoch kilometroch mám zasa "halucinácie", počujem hudbu a hlasy. Objavuje sa ďalšie piknikové miesto – dva prístrešky a pod jedným osadenstvo troch áut ma kývaním pozýva. Pretože je pokročilá hodina – podľa vecí tu nehodlajú ostať dlho a vhodnejšie miesto nenájdem – neváham a stojím. Štyri staršie páry maďarskej národnosti si vyrazili na nedeľný výlet. Na privítanie pohárik vínka a pozvanie "ku stolu". Ospravedlňujem sa – prídem o chvíľu. Postavení stanu pod druhým prístreškom a hygiena je dielom okamihu, zasadám. Nasleduje hostina v podobe gril. mäsa, klobásky, čevabče a rajčinového šalátu. Ženy ma núkajú a sú rady, že mi chutí a ich robota nevyjde nazmar. Mužská časť je už sýta, "v opojení" spieva na celé kolo – medveďov sa bát nemusím, našli si isto pokojnejšie miesto. Pred zotmením ženy upratujú, skupina sa lúči a odchádza – ostávam ja a štyri kone. Konečne sa natiahnem a zaspávam.

Zobúdzam sa po štvrtej, za brieždenia a ranného spevu vtákov – po hygiene ešte na hodinku zaľahnem. Dvíha sa vetrisko a začína pršať – dážď mi pod strieškou nevadí, ale vietor lomcuje stanom – vyzerá to na neskorší odchod. Keď vietor prestáva, začínam baliť a kým som hotový, končí aj dážď a môžem vyraziť zasa pred siedmou. Krátky zjazd, objavuje sa kvalitný asfaltový povrch a Sanmartin. Dám si na zohriatie sýtu horúcu čorbu (polievku) – hlavná cesta striedavo stúpa klesá – za príjemnej teploty, občasnej preháňky a zastávok na oddych/občerstvenie až do podvečera – končím v Odorheiu Seciusec.

Modré nebo bez mrakov sľubuje pekný deň – to treba využiť na zvýšenie denného priemeru. Mugeni, Cristuru, Vanatori sú mestečka bez zaujímavostí a pamiatok –okolo poľudňa som v Sighisoare, rodisku Vlada Tepeša (Draculu). Nad riekou Tirnava Mare a novou zástavbou sa vypína na skalnom brale citadela. Nad hlavnou bránou sa týči mohutná veža (13-14.storočie)s orlojom. K hlavnému kostolu "Na kopci" stúpa kryté drevené schodisko(17.stor.) so 175mi schodmi. Pevnosť mala pôvodne 14 cechových veží, zachovalo sa 9. V dome, kde sa narodil Dracula, je teraz reštaurácia a malé múzeum. Dumbraveni, Medias, Copsa Mica – mesto so zrušenou výrobou barviarskej černe a terajšou taviarňou olova, Blaj a pre dnešok koniec po 117 km v Cracuinelu de Jos.

Obchvat Alba Iulia je po ránu dielom okamihu a užívam si cestu pokojným údolím rieky Ampol. Toto som už prechádzal dva razy obidvoma smermi – po a aj ako teraz, proti prúdu. Stúpanie je iba mierne, premávka žiadna a tak to "odsejpá". Pretože všetky zaujímavosti mám dávnejšie prezreté, zastávky sú iba na oddych, doplnenie kalórií a tekutín "v jednom" – chladným pivným mokom. Pri prechádzaní Zlatna so zrušenými železiarnami či hutami si všímam zaujímavo, "po rumunsky" riešený odvod popolčeka – na kopci stojí vysoký komín a k nemu vedie z fabriky niekoľko sto metrov potrubie… V Campeni obetujem ušetrené leu na motel – treba sa oholiť, vyprať a posilniť spánkom na očakávaný náročný prejazd pohoria Gilau.

Upravený štartujem do skorého rána po šiestej – za Albac začína 20km stúpanie (zo 620 m na 1318 m / Pasul Ursuaia). Ďaľej sa pohybujem stále vo výške 1200- 1000 m až do Belis (33km). Počas cesty ma 4x stíha búrka a posledné kilometre idem v daždi pod pláštenkou. Tu je prestávka na jedlo – pretože je stále čierno a hrozí búrka s dažďom, využívam možnosť ubytovania. Takisto stretávam skupinu cyklistov, idúcich "na ľahko" do Huedinu, ktorí ma predbiehali v Horea – bohvieaké tempo bez "záťaže" nemajú…
Vydatná večera, okúpanie, oholenie, vypranie a je deväť hodín- najvyšší čas na spánok.

Calatele, Calata, Sancraiu, Braisoru – to sú dediny v klesaní a po 30 km som na hlavnom ťahu Cluj – Oradea. Tento opúšťam o 13 km ďalej smerom Vanatori, Nusfalau. Silnica je celkom bez premávky, s novým kobercom a mierne stúpa (442-643m/43km). V Crasna cesta odbočuje a mení sa na 12km úsek šotoliny. Rýchlosťou chôdze sa posúvam cez osady s pár domami – u obchodíka v polovici cesty stojím, ukrytý pred 40°C v tieni slnečníka vychutnávam studený kalorický URSUS a napolitánku. Mladá predavačka i pár zákazníkov sa čudujú mojej prítomnosti – turisti túto oblasť vynechávajú. Pretože vie po anglicky, prehodíme pár slov – vypytuje sa na cestu, rodinu, či a ako sa mi páči v Rumunsku. Odpočinutý, sýty a spokojný sa lúčim – pokračujem k Nusfalau. To sa objavuje po chvíli pod kopčekom, tak ako príhodné miesto na noc vo voľnom strážnom domčeku blízko priecestia práve v podvečer. Obvyklá rutina (príprava "postele", hygiena a večera) je dielom okamihu – za búrky a zvukov dažďa zaspávam.

Posledný deň v Rumunsku ma víta teplým ránom a jasnou oblohou – na ceste som pred šiestou (nášho času – tu je ešte o hodinu viac), po krátkej rozcvičke (stúpanie "na zohriatie") klesanie až do Margity a po jednej sa lúčim s Rumunskom na hraničnom prechode Nyírabrány posledným pravým rumunským – Timisoarou. Maďarskými rovinami idemj za mierneho protivetra, ale za Nyíregyházu sa do siedmej nedostanem a preto obzerám vhodné miesto. Za Biri – po stovke km – je takmer u cesty, oddelená hustým porastom pekná rovinka. Aj keď je postavenie stanu otázkou pár minút, sotva "prekryjem" stan a bicykel plachtou, silný vietor a dážď ma zaženú dnu. Po dvoch hodinách sú búrka, vietor i dážď minulosťou- nebo však ostáva čierne. Dokončím úpravy i hygienu a pred zotmením som v ríši snov.

Blízkosť Slovenska dodá nohám krídla aj bez Redbulu a zvyšných 120 km už v kopcovitej časti krajiny je do štvrtej minulosťou – tak ako prechod Hidasneméti – a mierim k ihrisku Miľhosť. Tu sa však udialo za tých pár rokov od poslednej návštevy pár nepríjemných zmien. Vstup na ihrisko je oplotený a uzavretý – teda pre mňa na noc nedostupný. Pokračujem – na radu krčmárky – do susedného Kechnecu. V miestnej reštaurácii večeriam a personál zatiaľ "vybavuje" možnosť nocľahu. Mám však šťastie – je tu miestny starosta a ten si berie zaistenie ubytovania "na seba". Vďaka nemu sa dozvedám o možnosti ubytovania v prípade núdze (po info na tel. č. obecného úradu 055/7282512), príp. na mail ([email protected]). Pár telefonátov a po šiestej odchádzam k obecnému úradu, prichádza vedúca ubytovne (je o sto metrov vyššie), dáva mi kartu od pokoja, kľúč od vchodu, ukáže miesto na bicykel a je preč. Ubytovňa je na úrovni, izby pod strechou.

Ráno som – ako vždy – hore po štvrtej. Balím a znepokojene sledujem zamračenú oblohu. Pred šiestou začína pršať a cestu na vlak do Košic absolvujem v pláštenke. Po príchodu do mesta – ako náročky – pršať prestáva. Na stanici som v predstihu –po pristavení vlaku nastupujem a po piatej som doma.

Tohtoročné putovanie po kláštoroch, priesmykoch a krásach Rumunska skončilo. Počasie bolo aké bolo, ľudia príjemní a aj cez jazykovú bariéru nápomocní, krajina prekrásna, zážitky sa musia zažiť – opis je slabý odvar. Za celkovú sumu 250€ bolo 1700km na nezaplatenie!

foto: https://www.zonerama.com/janhudecek/2759