Balkán 2013

Už dva roky uvažujem o okružnej ceste po balkánských krajinách-Srbsku, Kosovu, Macedónsku, Albánsku, Čiernej Hore a Bosne a Hercegovine. Pozrel som a vybral zhruba trasu- cielom bola plavba po jazere Komani v Albánsku, spoznanie extrémne dlhých a prudkých stúpaní na "vlastnej koži", osobný kontakt s "domorodcami a test pevnej vôle. Okružná trasa viedla väčšinou horskými scenériami mimo obývané časti s množstvom prírodných krás- tie dopĺňalo zopár kláštorov.

     V piatok 14.6. konečne nastal vytúžený okamih- o 10.30hod nastupujem aj s bicykľom (a prvýkrát bez brašien) a vecami, zabalenými do brašne jednostopého vozíka. Ten na náročnom putovaní dostane "zabrať" a tak preverím jeho výdrž a vhodnosť na expedičné cesty.
Cesta do N.Zámkov ubehla v príjemnom rozhovore so starším pánom- prestupujem a o 13.41hod štartujem z Komárna. Po pár minútach mám "súpravu" pod kontrolou, mením forinty a za 36°C ukrajujem prvé kilometre.
Na noc využívam opustenú novostavbu u cesty, druhá noc v lesíku a je tu prvá zmena. Aj keď som vyrazil pre vysokú hladinu Dunaja o dva týždne neskôr, v Baji je uzatvorený most cez rieku a musím ísť na Moháč a cez chorvatský Vukovar a Osijek. Takisto riešim dilemu- buď ísť v scampole a natierať si ruky (popritom sa potiť ako prasa), či sa preobliecť do trika s dlhým rukávom- vyhráva druhá verzia a večer končím pred Osijekom zasa pod strechou. Strechu na noc hľadám z praktických dôvodov- keby v noci či ráno pršalo, môžem sa v pohode a suchu pobaliť- stan staviam aj tu proti dotieravým komárom.

Za stále slnečného a horúceho počasia pokračujem cez Srbsko ku Kosovu. Krajina pripomína Slovensko- skončili panónske roviny a začína sa vlniť, krátke výstupy a klesania nasledujú za sebou, občas prerušené rovinkou s dedinou či mestom. Štvrtý deň ma od Čačaku sprevádza rieka Zapadna Morava do Kraljeva- tu stúpam proti prúdu Ibar Klisurou(obdoba našej sútesky)- jedna nádherná prírodná scenéria nasleduje druhú a to pokračuje až do večera-som v Rudici a zajednávam nocľah v moteli pre nevhodný terén na stanovanie.

     Na hranice Kosova je to pár kilometrov- ráno sa nemusím ponáhľať .Navykol som si totiž na režim skorého vyrážania, pretože sa zobúdzam do pol piatej a po šiestej je všetko hotové a pobalené-môžem teda zvládnúť dve hodinky v relatívnom chladnu (teda kým začne vypekať). Súteska sa rozšírila, ale takto skoro je hmľa, na prechode čakám na striedanie služieb a už som v "obávanom" Kosove. Za prechodom zátarasy odsunuté bokom- idem úzkym údolím, ktorým sa prevalujú chuchvalce hmľy- tá sa zo zväčšujúcou šírkou pomalu dvíha. Za zákrutou počujem vzrušenú mužskú debatu- po ľavej strane sa vynára pár spiacich domov a otvorené bistro u cesty s tromi chlapmi u stolu. Hlasy zmlkli a udivené pohľady sledujú moje parkovanie. "Dobra dan, možno zamieniť dinare?" začínam konverzáciu jeden-majiteľ,kývne hlavou a ideme spraviť "obchod". Mením dináre za €- ďaľej v Kosove dináre neplatia. Pozýva ma ku stolu- nemôžem odmietnuť- a v okamihu je predo mnou miska so šopským šalátom, chleba a kalíštek s vínom. Obligátne otázky odkiaľ a kam, ponadávanie na pomery a biedu a po poďakovaní pokračujem ďalej. O pár kilometrov stretávam na každom kroku autá francúzkych, talianskych a belgických vojsk KFOR. Hory ustupujú a otvára sa široká, klesajúca rovina, lemovaná po oboch stranách vysokými skalnatými horami. Údolie sa rozširuje, napájam sa na hlavnú, ktorá ide mimo dediny a mestá. Navečer ale je jedno mestečko kúsok od cesty- zajednám noc v motelu. Za Prištinou prvá prekážka- platená "diaľnica" do Skopje- pýtam sa obsluhy na možnosť jazdy a dostávam povolenie! Idem po odstavnom pruhu a cesta priam letí. - druhý deň som v horách. Niekoľkokilometrové stúpanie a je tu Globočica a Macedónsko. 

     Po pravej strane vysoké štíty hôr Šar planiny, po ľavej rovina a pohorie Suva Gora. V diaľke sa objavuje Tetovo práve v podvečer a zasa musím využiť služby motela- našťasti v limite. Bohužiaľ, potreby na stanovanie budem iba "prevážať" aj v Macedónsku, Albánsku a okrem jednej výnimky aj v Č.Hore. Terén a ani podmienky sú neni priaznivé pre stanovanie- každý kúsok roviny je ohradený a ostatný terén je v svahu...
Z motela odchádzam aspoň skoro- nezdržuje ma balenie. Cesta, vedúca súbežne s diaľnicou klesá až za Gostivar a potom sa pomalu dvíha k Mavrovskému jazeru. Jeho krásna azúrová farba vody ladí so zeleňou okolitých lesov. Nad vodou je u cesty kostolík, ale žiadna dedina- žeby pre samotárov? Slnko páli, hodiny aj kilometre ubiehajú a je tu areál kostola Sv. Jovan Bigorski- bohužiaľ nieje otvorený a tak pokračujem k Debaru. Tu nachádzam noc nad benzinkou v ubytovni pre tirákov za symbolických 5€..

     Na hranice je to "čo by kameňom dohodil"- 5km a vďaka skorému príchodu musím čakať na striedanie osádky prechodu. Konečne je tu Albánsko- vysnené, očakávané a hlavne hornaté. Ako bude uvidím o chvíľu...Do Peshkopi je to 20km a je tu nová asfaltka- oproti predpokladanej šotoline . Silnica ide síce po prúdu rieky Drini i Zi, ale je v úbočí pohoria Mali Krehstes a teda striedavo klesá a stúpa- po 20-tich km a troch hodinách jazdy na slnku obchádzam Peshkopi a pokračujem pohorím Gjalica Lumes na Kukesi. Po pravej strane sa vypínajú dvojtisícovky a pred Kukes je už aj 2486m vysoký štít- cesta teda stále stúpa. Zmeny terénu si užívam na slniečku pri 38-40°C v tieni, ktorý je zasa preč, ale navečer som pred Kukesi. Ako inak- v moteli, po 60-tich km a priemeru 9km/hod- teda takmer 7hod v sedle.

     Po ôsmej som už v Kukesi, malom mestečku(asi 10000 domorodcov) na konci priehradného jazera Fierze. Boli časy, keď aj odtiaľ jazdila loď po jazere do mesta Fierze na druhom konci- starosta sa snaží o obnovu, ale zatiaľ neúspešne a tak sledujem smerovník, ktorý ma vedie bokom centra. Pretože najbližší ľudská prítomnosť bude až Kroma, cez 65km vzdialená, dopĺňam zásoby na cestu o banány ako zdroj energie. Silnica- ak sa to dá tak nazvať- je polňačka plná dier a výmolov, pobiehajúcich zvierat (od mačiek cez psy po somáre) a odpadkov. Po nákupe sa dostávam na most cez zátoku a potom začína cesta stúpať a vinúť sa nad jazerom. Okolie je pekné, slnko pripeká a cesta striedavo stúpa a klesá. Po takmer ôsmich hodinách jazdy a 80-tich kilometroch je tu Kroma- miesto odpočinku a koniec dnešnej časti. Ubytovanie, večera, hygiena, záznam udalostí a spánok zavŕšujú dnešný deň.

     Na cestu sa dostávam tradične o šiestej, pokračujem okolo jazera až do príchodu na hlavnú cestu SH22- tu sledujem smerovník na Fierzé- malé mestečko s prístavom. V Bujan je u cesty bistro, ktorého návštevu nemôžem vynechať - parkujem a pýtam sa na ubytovanie vo Fierzé. Od mladého čašníka sa mi dostáva cez translator(nevie po anglicky)odpoveď "nie, posledná príležitosť naprenocovanie je v B.Curi(7km naspäť)". Rozhovor sleduje pani v mojích rokoch a z jej gestikulácie vyrozumiem, že "slovenský turista môže postaviť stan u nich na terase a ostať"- je to majiteľka bistra a čašník jej syn. Dozvedám sa, že Hodža jej nechal zastreliť otca a že slovenský diplomat Lajčák je jednotka v sprostredkovaní . Túto chválu som počul aj v Srbsku, Kosove a budem počuť aj v Č.Hore a Bosne- všade je vážený a vysoko cenený odborník, pokiaľ ide o sprostredkovanie a úpravu vzťahov na Balkáne- máme byť na čo hrdí....Dávam si teda obligátnu večeru (čorbu, šopský šalát a pivko), večer staviam stan a v pohode zaspávam

     Hotový(pobalený) som o šiestej, dávam si kávu (bistro už funguje). Od príchodzích sa dozvedám, že je škoda jazdiť do Fierzé- "traged" nejazdí a mám na výber návrat do Kosova, či 20-km prejazd takmer 2000m vysokých hôr. Riešim dilemu jazdou na miesto a vyhodnotením situácie tam- je to iba 8km. Prvé, čo ma víta po príjazde na námestie malého mestečka, je štít motela s posedávajúcimi domácimi na terase, reštika a benzinka. Ďaľším dotazom zjisťujem, že "traged" síce nejazdí, ale premáva "small boat" okolo 8-9hod. O ôsmej pripláva malý čln pre šesť pasažierov, ale pre cestu späť je plný. Až nakonec sa dozvedám, že "turistic small boat" jazdí každý deň o šiestej- teda odišiel pred hodinou. Neostáva nič iné, ako sa ubytovať a prečkať do zajtrajšieho rána- čo aj robím.

     Po piatej už chlipkám rannú kávu v prístave a pre istotu v predstihu čakám na loď- tá sa objavuje presne o šiestej. Dvíham kotvu a naloďujem sa- po chvíli dvíha kotvu aj loď a konečne plujeme. Sme celkom desiati pasažéri-okrem domácich ja a belgický vodič TIR, ktorý využíva deň volna na spoznanie nezabudnuteľného miesta Albánska- sme jediní fotiaci a fiľmujúci na lodi. Okolie sa ozaj podobá nórskym fjordom, ako ich spoznám z televíznych záberov. Vysoké skalnaté bralá, kľukatiace sa zátoky, samoty vysoko i tesne nad hladinou...Loď niekoľkokrát priráža ku brehu a nakladá či vykladá tovar a ľudí, žijúcich na samotách okolo- je to vlastne miestne vodné taxi. Na určených miestach zahúka lodná siréna a je vidno ľudí, náhliacich sa z kopca na miesto pristátia s deťmi či vrecami na pleci. Po troch hodinách plavby prirážame ku brehu na "konečnej"- pred výstupom posádka vyberá poplatok za plavbu, platím 5€/os a 4€/bicykeľ. Pretože výjazd do civilizácie ide cez 800m-ový neosvetlený tunel, čakám na odjazd všetkých vozidel a potom sa púšťam s baterkou- bludičkou do tmy. Po chvíli opatrnej jazdy som na druhej strane, klesnem do osady a už- ako inak- stúpam cestou, vlniacou sa nad riekou Drin a okolo hladiny spodnej priehradnej nádrže. Poklidnú jazdu pustatinou prerušuje zvuk bežiacieho motora a krátke zatrúbenie- na to som už zvyknutý, zamávam na pozdrav a pokynom poďakujem za podporu- vodič však gestom žiada o zastavenie. Žeby som niečo stratil? Za zákrutou na pláciku stojí auto s holandskou SPZ-kou a čakajúci vodič. Zastavujem a všetko sa vysvetluje- je tu na dovolenke autom a ako vášnivý cykloturista sa potešil- som zatiaľ jediný cykloturista, ktorého stretol. Povypytuje sa na trasu a po jej popísaní obdivne podvihne obočie, zaželá šťastnú cestu a spokojne sa lúčime- po 15-tich km stretnem jeho auto odstavené bokom cesty (a jeho, zvečňujúceho okolitú krásu) znovu- ako starí známi sa pozdravíme a po chvíli som opäť sám. V diaľke sa objavujú obrysy Shkoderu- mesta, ležiaceho u Ligeni Shkodres(Skadarského jazera). Silnica mesto obchádza po ľavej strane jazera, o tretej prejdem okolo pekného motelíka v Kopliku, ale je ešte skoro a preto po malom očerstvení a prestávke na oddych pokračujem do Bajze. Tu stojím v bistre a pýtam sa na možnosť nocľahu- vedúci ma posiela naspäť do Kopliku či ďalej do 20km vzdialeného mestečka pred hranicou. Nakoniec sa dohovoríme- staviam stan na lúčke za bistrom a po "udomácnení sa" a kúpeľi pozývam majiteľa na kalíštek rakije- aspoň okoštujem túto špecialitu. Zrazu sa dvíha vietor a spúšťa drobný dáždik-stan i veci mám proti nečasu zabezpečený a teda sa nevzrušujem. Po ôsmej sa lúčim a usínam- pršať prestalo po piatich minútach a teraz nieje po vode ani stopy...

     Hygiena, sbalenie sa, raňajky-to je každodenná rutinná záležitosť, po siedmej utrácam posledné leky a som v Čiernej Hore. Silnica sa nebadane dvíha, Podgoricu obchádzam- zjisťujem možnosť a premávku v kaňonu Morača. Domáci považujú cestu bicyklom za sebevraždu- premávka je hustá, cesta úzka a bez odstavného pruhu, po pravej strane hlboký, príkry svah. Pokračujem teda na Nikšic a kláštor Morača spolu s kaňonom Tary si nechávan "na budúcu návštevu". Stúpanie sa ustáli na 8-mich percentách až do Nikšic-tu som pred piatou a tradične zjisťujem možnosť ubytovania u benzinky. Dostáva sa mi rady na hotel Solnce priamo na trase u cesty, vzdialenom asi 6km. Nasleduje osvieženie Radlerom na kraji stanice, keď počujem hlas, pýtajúci sa, či môže pomôcť- prichádza zdola od mladíka počiernej pleti. Vysvetlujem problém s nocľahom, on volá na otca a ten mi naznačuje "poď dolu k nám". Pýtam sa na možnosť postaviť stan na trávnatom dvorku- nesúhlasne vrtí hlavou a pozýva ma dnu-"tu budeš spať, nie vonku"- ukazuje rozkladací gauč v kuchyni, núka miesto u stolíka na terase, posiela syna pre pivko a pýta sa odkiaľ, kam, prečo a pod. otázky- nechápe, ale uznáva a prejavuje pochopenie. Po teplej sprche nasleduje večera, ideme sa previezť k jazeru (asi 15km) a dať si jedno orosené u vody. Po návrate idem "na kute" a spím až do brieždenia.

      Čerstvá káva a raňajky sú na stole.Keďsa chcem vyrovnať, domáci vrtí hlavou-"neprichádza do úvahy"- teda sa lúčim a pokračujem v stúpaní až k jazeru Piva- v Plužine je prestávka na občerstvenie a dokúpenie banánov na cestu. Keď sa chystám vyraziť, domáci z cyklocestovky ma varuje- po ceste je kopa tunelov a trasa je náročná-želá veľa šťastia. Silnica ozaj striedavo klesá a stúpa okolo jazera, prechádzam asi 30 tunelov (od 50-700m) a po vyše 100m vysokej priehradnej hrádzi. Za ňou tunele pokračujú a cesta klesá až takmer k rieke- pokračuje úzkym a vysokým kaňonom, v jednom mieste prechádza na druhú stranu po moste vysoko nad riekou. Prejdenie je ozaj zážitok, stojaci za vynaloženú námahu. V stúpaní sa naraz vynára PRVÝ cykloturista- nerozumel som odkiaľ je, ale ja som oproti nemu "naľahko". Za horským bicykľom má vrchovato naloženú dvojkolesovú káru 60x80cm a ide do Albánska- teda po stejnej trase, ako ja odchádzam. Neviem si predstaviť, že by som mal absolvovať nasledujúce stúpanie s takým nákladom- musí mať bohovskú kondičku. Po pár frázach sa lúčime a ja pomalu idem ďaľej. O pár kilometrov ďaľej druhý cykloturista naťažko- stojím a dozvedám sa, že je Nór a práve priletel do Sarajeva- ide takisto kuknúť do Albánska. Nafilmuje si krátky šot so mnou a po "Good luck" pokračujeme každý svojím smerom. Konečne vrchol a klesám k hranici. Pri ceste je bistro a kemp rafterov- počujem slovenčinu- teda stojím na jedno kalorické. Je tu skupinka Slovákov, ktorá si bola "pretiahnúť" stŕpnuté nohy po včerajšej ceste z Blavy. Sú ubytovaní v kempe pár km nižšie za prechodom, v Bosne. Prijímam pozvanie a po chviľke pokračujeme cez prechod do kempu. Tu sa za 5€ ubytujem v chatke, po okúpaní ma pozývajú ku stolu na večeru- veľkú tácňu s pečeným teľacím a jahňacinou, zemiakmi, kopou zeleniny a nezbytného pivka. Po večeri nechcú ani počuť o platení, tak objednávam aspoň jednu rundu pre všetkých- to sa odmietnúť nedá...O desiatej sa ospravedlňujem, pretože ráno zavčasu odchádzam- teda chcem.

      Toto rozhodnutie musím o hodinku posunúť- ráno je celé údolie v hustej hmľe a pod 8°C- teda sa v pohode oholím, pobalím a po siedmej odchádzam- slniečko sa pomaly prediera hustou hmľou a trhá ju na franforce. Budem potrebovať vymeniť peniaze- preto zachádzam do 5km vzdialenej Foče, tu je banka- mám ale smolu- je porucha siete a nefunguje systém- mením teda na benzinke euro za bosnianske marky. Je tu nová mena, ale ceny ostávajú na prijateľnej hladine. Klesám k Sarajevu- to okľukou obchádzam, klesanie pokračuje, ale ja končím v motelu v Krupac- malej osade, čítajúcej tri domy u cesty(15€ s raňajkami) po 74-och km.
Skoré ráno je opäť chladné- necelých 7°C, ale kým sa dostanem do sedla, je cez 10°C a silnica ďaľej klesá- dnes končím v nefunkčnom moteli u cesty v Župče po 130-tich km a druhý deň je posledná noc v Bosne- takisto v rozostavanom moteli pred maďarskou hranicou, tentoraz po 113-tich km.
Cez Maďarsko idem od Szekszárdu po stejnej trase a po troch nociach sa blíži Komárno- pred poľudním už obedujem na Slovensku. Pokračujem na Šaľu- tu nocujem v ubytovni na námestí(10€/noc)- po tradičnom blúdení v Nitre je prestávka u Tona v Topoľčanoch a po tretej som konečne doma.

     Celé putovanie meralo 2385km, trvalo 26 dní, nastúpal som 28km a stálo 350€ sakumpikum- teda celkom dokopy. Spoznal som krásne prírodne scenérie, všade dobrých ľudí, ochotných poradiť a pomôcť, partiju cykloturistov z Blavy a mám plno nezabudnuteľných zážitkov a stretnutí- jednoducho STÁLO TO ZA TO!!!
Odkazy:
trasa:http://www.gpsies.com/mapUser.do?username=bi-cyklista
foto :http://picasaweb.google.com/hudjanko