MTB výšlap do 3 396 m.n.n Pico del Veleta, Španielsko, Sierra Nevada

Ako som vyšiel na „Pico del Veleta „ 3 396 m .n. m pohorie Sierra Nevada.

Posledný Augustový deň 31.08.2014 prišiel deň , na ktorý som sa dlhšie tešil a na ktorý som sa zodpovednejšie pripravoval. Výstup bicyklom na druhý najvyšší vrch v kontinentálnom Španielsku, vrch Pico del Veleta, ktorý sa týči do výšky 3 396 m nad morom. Toto majestátne pohorie leží v pohorí Sierra Nevada v Španielskej Andalúzii.
Príprava na výstup bicyklom, do takejto výšky, kde šliapete po náročnej kamenistej ceste, kde je už redší vzduch a mohli by byť problémy s dýchaním, však začala asi 1 mesiac pred samotným dňom D.
Takže som sa „zakusol" do miestnych kopcov v okolí Costa del Sol, na pobreží Andalúzie, kde žijem a začal som sa pravidelným tréningom pripravovať na tento výstup, z ktorého som mal mierne obavy.
Týždenne som najazdil okolo 100 - 120 km s akumulovanou výškou okolo 2500-3000 m. Takže za ten mesiac prípravy som najazdil asi 450 km s akumulovanou výškou okolo 8 000 m.
Samozrejme že jazdou na MTB som nezačal iba mesiac pred výjazdom . MTB je mojím takmer každodenným spoločníkom s ktorým sa vydávam na túry po okolí pobrežia Costa del Sol a Andalúzie.
Deň pred výstupom sa u mňa začala prejavovať mierna nervozita, čoho prejavom bol nedostatok spánku (4 hodiny) a veľa som toho taktiež nepojedol.
Takže ráno o 6.15 hodine , po naložení bicyklov do autobusu vyrážame smer Sierra Nevada, ktorá je vzdialená od Fuengiroly (tu bývam) asi 3 hodiny cesty. Len čo zasadnem do sedadla (skôr zaľahnem ), podložím hlavu vankúšikom a idem dospávať deficit spánku. Som rád, že sa mi to aj celkom podarilo a prebúdzam sa po cca 1,45 hod. Cítim sa lepšie a plný očakávania. Malá zastávka na čerpacej stanici, pretiahnutie kĺbov a ide sa ďalej. Autobusom sa začíname dostávať na cestu z ktorej by veľa ľudí nemalo radosť. Zákruta strieda zákrutu a pohľad z výšky do doliny nemusí byť práve najpríjemnejší. Ale toto už proste patrí k ceste v takýchto výškach.
Konečne sa dostaneme na miesto vo výške asi 1 500 m. n. m kde začíname vyberať bicykle z prívesu. Plný odhodlania nahodím predné koleso, urobím zopár metrov aby som zrazu zistil, že predná brzda nefunguje. Počas posledných niekoľkých kilometrov to s nami v autobuse celkom pekne hádzalo a pravdepodobne došlo na predných brzdových doštičkách k chybe. Takže rozobrať prednú brzdu a pokúsiť sa opraviť chybu, keďže ísť zjazd cca 35 km bez prednej brzdy a spoliehať sa iba na zadnú...., tak to by som mal trochu obavy.
Našťastie s pomocou kamarátov a šoféra autobusu, ktorý nám pomohol pomocou náradia sa oprava podarila, aj keď brzda brzdila dosť slabučko, ale aspoň niečo.
Konečne sme sa mohli vydať na dobitie výšky 3 396 m. Čakalo sa iba na mňa, ale všetko už bolo OK. Posledná kontrola „ pitného režimu „ a vyráža sa.
Základný bod výjazdu ležal vo výške asi 1 500 metrov nad morom. Cesta nám ubieha , šliape sa v pohode, na začiatku výjazdu sa ide ešte po spevnenej šotoline.
Čakajú na nás krásne výhľady na okolie a na krajinu, ktorú zalieva slnko a nádherne modrá a jasná obloha. Paráda ktorú treba vidieť.
Krajina pod nami je zaliata pod mrakmi, čo vytvára nádherný kontrast, ako keby jednotlivé pohoria stúpali z mliečneho mora. Kocháme sa pohľadmi a zároveň sa stále bližšie posúvame smerom k nášmu cieľu Pico del Veleta.
Ani sa nenazdáme a tak ako sa postupne približujeme k vrcholu, cesta sa pomaly zmení zo šotoliny na cestu plnú skál a kameňov, ktoré je potrebné obchádzať. Naokolo sa rozľahlé planiny zmenili na skalisté hory. S pribúdajúcimi kilometrami , kamenistým podkladom a neustálym šliapaním do kopca sa cesta stáva ťažšou a ťažšou. Zrazu som rád a v hlave sa pochvaľujem, ako dobre je „ ťažko na cvičisku, ľahko v boji „. Predošlý tréning prináša ovocie a cesta mi neuberá na sile. Popri sledovaniu kamenistej cesty mi neostáva toľko času na pozorovanie okolitých hôr a prírody, preto často stojím a snažím sa nafotiť a natočiť čo najviac záberov do môjho albumu. Šliapem, fotím, cvakám a točím a tak to ide dookola viac ako 30 km. Stále nahor a nahor. Občas stretnem nejakých MTB nadšencov a zopár turistov ako prekonávajú jednotlivé úseky.
V tomto čase býva v Andalúzii dosť horúco, ale v takýchto výškach je celkom príjemne. Ale dnešný deň je na tunajšie pomery aj v Sierre Nevade teplo. Bol som prekvapený, keď vo výške okolo 2800 m n m som ešte zbadal sneh. Aj keď sneh a zimu nemám v obľube, som celkom prekvapený ako na mňa v tejto výške zapôsobil, tak som si ho trochu chcel vziať. Sneh bol mokrý a topil sa. Pravdepodobne ho tu v zime bolo celkom dosť, keď sa topí ešte v Auguste.
Pomaly sme sa dostali pod cieľ nášho výjazdu a zdola (výška asi 3 000 m n m) sledujeme ako sa cesta kľukatí a strmo stúpa k bodu nášho záujmu. No radosť, na konci cesty, najväčšia „ rampa „ ,čiže strmý kopec. Takže po tých dlhých stúpaniach, cca 34 km, Vás na konci čaká najväčšia záťaž. No čo už, ide sa. Cítim, že vzduch je redší a ťažšie sa mi dýcha, nohy sa stávajú ťažšími a ťažšími. Priznám sa, nastal už čas aj na oddych počas strmého šliapania. Ale cieľ je cieľ a musí sa splniť. Takže, hlava dole, zhlboka dýchať a šliapať, šliapať.
Posledných cca 100 metrov je cesta už tak strmá , že neostáva nič iné len tlačiť. Konečne dotlačené, došliapané, 3 396 m n m dosiahnuté. STOJÍM na jednom z najvyšších vrchov Európe, zopár foto s bicyklom aj bez neho, trochu oddychu, pokochám sa krásnymi výhľadmi do okolia a na pohorie Sierra Nevady.
Aj keď je leto, príprava na cestu nazad začína oblečením. Obliekam si bundu s dlhými rukávmi a naťahujem dlhé rukavice. Predsa cesta späť je dlhá a absolvovať zjazd v upotenom krátkom tričku a v krátkych rukaviciach môže spôsobiť to, že sa zajtra nepostavíte z postele, nie iba z dôvodu bolesti nôh. Horšie by to bolo s bolesťami v krížoch.
Cesta späť, tak to je ďalšia kapitola a tento zjazd ma presvedčil o tom, že zjazd môže byť niekedy náročnejší ako výstup. Hlavne ak je jeho dĺžka cca 35 km a väčšinou na hrozne kamenistej ceste. Moje zápästia, ruky ako aj krčné svaly dostávali tvrdú skúšku a ku koncu som cítil každý kamienok na ceste. Vždy ako to bolo možné, som sa snažil zápästia „vytriasť" a pripraviť ich na ďalší prídel kameňov. Tie sa postupne vytratili a objavila sa opäť šotolina. Tak som zjazd trochu zrýchlil, až som sa pozabudol, že moja predná brzda nie je v 100 % stave. Zistil som to v jednej pravotočivej zákrute, ktorú som neubrzdil a okúsil som tvrdosť pohoria a španielskej zeme. Našťastie cesta bola dosť prašná , takže nič vážneho sa nestalo okrem toho, že som vyzeral ako mlynár, ktorý je zaprášený od prachu.
Pri páde sa mi odtrhla navigácia z riadidiel. Tak tú som s radosťou našiel. Vypadla mi zátka z riadidiel, ale tú som nenašiel. Nič sa však nestalo a v pokoji som si mohol vychutnať už pomalší dojazd do základne, kde nás čakalo občerstvenie v podobe miestneho pivečka Cruzcampo. Ani nehovorím ako padlo jajaja.
A cesta späť ? Ubehla rovnako rýchlo ako cesta k vrcholu. Po náročnom výjazde sa dostavila únava a tak sa moja cesta naspäť niesla v podobnom duchu ako sem. Spánok a postupné prebudenie sa, až v blízkosti domova.

[email protected]

Hasta luego amigos Peter.